Meteorológia je veda,
ktorá sa zaoberá všestranným štúdiom javov v ovzduší. Sústavným
pozorovaním týchto javov sa dá dopracovať k predpovedi počasia.
Niečo z histórie meteorológie:
●
Pravek:
Pravekí ľudia si tieto procesy nevedeli vysvetliť, a preto ich
pripisovali rôznym božstvám. S pribúdajúcimi znalosťami matematiky,
fyziky a ostatných prírodných vied sa postupne atmosférické javy
podarilo vysvetliť.
●
Starovek:
Prelom spôsobil Aristoteles, žijúci pred dvetisíc tristo rokmi,
svojím štvorzväzkovým dielom Meteorológia, kde objasňoval kométy,
meteority, zrážky, vetry, búrky, zemetrasenia, víchry, a svetelné
javy v atmosfére.
Prvým meteorologickým prístrojom bol zrejme zrážkomer, o ktorom sa
píše už v čínskych kronikách. Gréci používali 8-hrannú a starovekí
Rimania 12-hrannú ružicu na určovanie smeru vetra.
●
Stredovek:
Stredoveká meteorológia spočiatku stagnovala, len mnísi a
profesori robili zápisy o počasí. Až v 15. storočí sa dá hovoriť o
určitom pokroku, kedy Nicolaus Cusanus zostrojil prístroj na meranie
vlhkosti. Takýto prístroj zostrojil aj Leonardo da Vinci, ktorý
okrem iného skonštruoval aj prvý anemometer - merač vetra.
●
Renesancia:
Prelomovým a dôležitým je rok 1597, kedy Galileo Galilei
zostavil prístroj na meranie teploty vzduchu. Evangelista Torricelli
navrhol v prvej polovici sedemnásteho storočia princíp ortuťového
tlakomera, ktorý sa využíva dodnes. Významným bol aj G. Perrier,
ktorý meral tlak na vrchole vyhasnutej sopky Puy de Dôme, a zistil,
že atmosférický tlak sa s výškou znižuje.
●
Novoveká meteorológia:
Najvýznamnejší vedci v tomto období boli napríklad Ferdinand II.
Toskánsky (vlhkomer- gyrometer), Christian Huygens, ktorý pridal do
teplotnej stupnice body tuhnutia a varu vody, Daniel Fahrenheit,
Anders Celsius, Benjamin Franklin (bleskozvod) či Knut Johan
Ångström (merač intenzity slnečného žiarenia- pyrheliometer).
V období medzi dvoma svetovými vojnami vedci objavili atmosférické
fronty, príčiny tlakových útvarov a pôvod vzduchových hmôt a bola
vynájdená rádiosonda.
|
|
